Aktuality svedomi.cz, listopad 2010

Postreh: Kto vlastne oslavoval November 1989?

Anton Selecký

Sedel som v historickej budove Slovenského národného divadla na akcii, ktorá sa nazývala 17. november 2010. Moje očakávania boli minimálne. Program tomu samozrejme nasvedčoval. Vystúpenia šéfov politickej špičky na Slovensku, a samozrejme tzv. Protagonistov Novembra 1989. Pravdu povediac, chcel by som napísať, že už 21 rokov sa tomu čudujem pramálo, ale predsa - opäť som sa nestihol čudovať. A to najmä typickému komunistickému syndrómu, ktorý oprášilo vedenie bývalého VPN: „Vytvorme si svoje vlastné - a najmä pre nás efektívne dejiny.“ A to - prízvukujem - nemáme v tomto slobodnom systéme cenzúru!

Nestihol som sa čudovať, ako niekoľko na všetko odhodlaných „sitnianskych rytierov“, ktorí pred 21 rokmi v „the day after“, vystúpili z tieňa a udatne zvrhli behom pár týždňov - aj keď museli pritom trocha mrznúť - ten zlý a neporaziteľný komunizmus. Zvláštna je ale ich mimoriadna istota, a podceňovanie súdneho rozumu nielen prítomných, ale najmä nás všetkých, ktorí nie sme padnutí na hlavu, aby sme si niečo nepamätali.  Táto ich super istota, s ktorou presne v deň 17. novembra 1989 - zrazu - z ničoho nič - na zelenej lúke, bol zvrhnutý železobetónový režim, ma priviedla až k úžasu.  K ešte väčšiemu úžasu ma však priviedla skutočnosť, že v sedadlách SND sedeli pamätníci ako Anton Srholec, František a Jozef Mikloško, mnohí starí politickí väzni a katolíci, ktorí si pridobre pamätajú strastiplnú a najmä v 50-tych rokoch aj mučenícku cestu k slobode.  Oproti tomu sme videli asi 15 minútový filmový šot hrdinských umelcov, hercov, sociológov a iných ťažkých odbojárov, ktorí tomuto zrejme spiacemu národu splnili jeho 40 ročný sen.

Na “doskách, ktoré znamenajú svet“ - v tejto chvíli dosky Slovenského národného divadla v Bratislave - však po 21 rokov od pádu komunizmu absolútne neexistovala Katolícka Cirkev, boj veriacich, viera a odvaha, s ktorou títo dnes neznámi hrdinovia posúvali svetielko nádeje vpred. Ba vlastne akoby neexistoval ani František Mikloško, ktorý sedel v hľadisku a tlieskal hrdinským sociológom, ochranárom a hercom “revolučného týždňa“.  Pýtam sa - „Feri, čo ťa prilepilo na tú stoličku, že si nemohol na to pódium prísť a povedať pár viet? Nie za seba, ale za tých, ktorých si sa podujal obhajovať – a nebodaj i zastupovať, aj keď ťa o to vôbec neprosili...?“

Zato sme si vypočuli ohromujúce konštatovanie, že v prvej slovenskej vláde po 21 rokov nemáme nijakého komunistu. O tom, že sa to v nej len tak hemží slobodomurármi - už však reč nebola. Avšak predsa len niečo napravilo fasádu týchto „osláv“. Bol to statočný poľský exprezident Lech Walesa, ktorého pozvali do Bratislavy.

Našťastie...

Napriek tomu, že na neho mierili kamery niekoľkých televízií, tušil som, že z jeho prejavu v redakciách vystrihnú takmer všetko...  A tak vám, milí priatelia, ponúkam aspoň niekoľko myšlienok...

Prvá vec, ktorú spomenula táto ikona protikomunistického odboja vo východnej Európe, bol fakt, že desiatky rokov bojoval s komunistami. BOJOVAL – nie rečnil na tribúne. Postavil dokopy 10 miliónovú armádu opozície, a podľa jeho vlastných slov ho strážili tisícky sovietskych vojakov. Prvý vojnu vybojoval ešte v roku 1970 v Gdaňsku – kedy robotníci lodeníc v otvorenom boji vyšli proti mašinérii režimu. Potom čakal takmer 10 rokov, aby tento boj znova otvoril. Potom povedal, ako sa pýtal rôznych štátnikov, predsedov vlád aj kráľov, aké šance dávajú na zvrhnutie komunizmu. Odpovedali, že šance sú absolútne NULOVÉ, samozrejme okrem atómovej vojny. 

Napokon povedal za potlesku publika: „Nás dal potom dohromady náš poľský pápež, Ján Pavol II. A modlitba, lebo my sme sa modlili, celý národ!“

Naši novembroví rýchlo-revolucionári pri tomto prejave Lecha Walesu zrejme vyfučali ako prepichnuté balóniky.  Potom sa obul do programov a rôznych koncepcií dnešných východoeurópskych vlád. Povedal: „ak nebudete stavať na výchove ľudí k svedomiu, na kresťanských hodnotách a na Bohu, nič nezmôžete. Ale ak to urobíte, Boh vám určite pomôže!“  Frenetický potlesk a stojace celé divadlo odprevadilo Lecha Walesu na jeho miesto v hľadisku.  Pýtajme sa však: To musel prísť na Slovensko on, aby nám to povedal? Kde zostali naši „skalní katolícki disidenti“, ktorí dnes požívajú všeobecnú priazeň? Prečo vlastne - a čo - im v tom bránilo, aby povedali nahlas ako Lech Walesa: Boh bol pri nás, jemu vďačíme za našu slobodu? 

Čo to bolo za svedectvo - dňa 17. novembra 2010 v Slovenskom národnom divadle na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, kde sa uskutočnil pred 22 rokmi - dňa 25 marca 1988 - otvorený zápas - najmä katolíkov - s komunistickou mocou?

A posledná otázka: Kto to „vypratal“ pole liberálom a slobodomurárom? To sme tak zaspali? Vážení - je načase za zobudiť! Ináč nás presvedčia, že nielen sme nič neurobili, ale že dnes naopak bránime slobode, ktorú oni „vybojovali“. Že sme vlastne totalitní fundamentalisti, ktorí bránia ľudským právam a svetlej budúcnosti globálnych zajtrajškov...

Dobré ráno, priatelia! Zdá sa vám, že sme niečo oslavovali? Zrejme oslavovali tí, ktorí si November sami pripravili, aby dnes vzali opäť „kormidlo dejín“ do svojich - teraz modrých - slobodomurárskych rúk. Tak ako - necháme im ho?

Další informace na stránkách SZBČPV

 zpět na hlavní stranu               zpět na archiv aktualit