Z časopisu Svědomí/Conscience 2/2007

Neparazitujte na mene profesora Jana Patočku

Vladimír Pavlík

V roku 2007 si budeme pripomínať dve okrúhle výročia vzácneho človeka, profesora Jana Patočku. Prvého júna to bude sté výročie jeho narodenia a trinásteho marca tridsiate výročie jeho smrti. Predčasnej smrti. Keďže sa jedná o duchovného otca Charty 77, nepochybne by sa mu malo dostať nielen primeranej pozornosti a zaslúženej úcty, ale konečne by mal prejaviť občiansku statočnosť aj ten, ktorý už tridsať rokov parazituje na jeho mene a smrti, keď v zbieraní metálov, diplomov a čestných uznaní predbehol aj samotného Husáka s Brežnevom. Áno, mám na mysli Václava Havla, hlavného ponovembrového trubadúra o živote v pravde. Chcem mu pripomenúť, no nielen jemu, ako by tento život v pravde mali naplniť.

Dobre poznáme realitu, za akých okolností predčasne zomrel profesor Jan Patočka. Poznáme aj mená jeho konkrétnych vrahov. Poznáme aj to, ako ho nenávideli aj po smrti. Nenávideli ho preto, lebo ostalo po ňom jeho písané slovo. To písané slovo, kde teória pravdy a realita pravdy ostávali v jednej rovine. A pre komunisticko- eštebácku diktatúru jeho myšlienky predstavovali permanentné nebezpečie. Preto sa jeho pohrebný obrad snažili zhanobiť rušením helikoptérou a túrujúcimi motorkami. Touto brutálnou silou v skutočnosti dokázali nielen svoj strach, ale aj prehru.

Prečo o tom píšem, prečo to pripomínam? Hneď vysvetlím. Koncom decembra 1993 som podal podnet na trestné stíhanie tých zločincov z ŠtB, ktorí neľudskými a brutálnymi metódami pri výsluchoch profesora Patočku sa stali hlavnými vinníkmi jeho smrti. O pripojenie som požiadal aj Václava Havla. Usudzoval som, že pokiaľ prejavil nehynúci súcit s desiatkami obetí, ktoré si podľa neho mali siahnuť na život, keď Necenzurované noviny vydali zoznamy spolupracovníkov ŠtB, kde sa tieto obete mali podľa neho nachádzať, tak som si bol istý, že sa k mojej aktivite pripojí. Veď profesor Patočka bol skutočnou a nevymyslenou obeťou, na rozdiel od neskutočných obetí, ktorými Václav Havel argumentoval, pričom neuviedol ani jedno meno obete. Neodpovedal mi, tak ako mi neodpovedali médiá, ktorým som to rozposlal.

Odpoveď som ale dostal od Polície Českej republiky, Úradu pre dokumentáciu a vyšetrova-nie činnosti ŠtB v Prahe, kde pod Č. j.: ÚDV – 61/Vt-94 z konca decembra 1994 mi bolo ozná-mené: „Oznamujeme Vám, že na základe Vášho oznámenia zo dňa 26. 12. 1993 prebiehalo u nášho úradu šetrenie smrti prof. Patočku. V týchto dňoch bolo zahájené v tejto veci trestné stíhanie dvoch páchateľov J. D. z Prahy a O. P. z Liberca pre trestné činy podľa § 158 a § 231 Tr. zákona“. Pod týmto oznámením bol podpísaný riaditeľ ú-radu pplk. Ing. Lubomír Blažek.

Koncom januára 2000 som z dotyčného ú-radu dostal nasledujúcu odpoveď: „K Vášmu listu zo dňa 16. 1. 2000 oznamujeme, že vo veci pro-fesora Patočku bolo trestné stíhanie bývalého kpt. ZNB O. P., obvineného z trestných činov obmedzovania osobnej slobody a zneužívanie právomoci verejného činiteľa zastavené  uznesením OSZ v Prahe 6 dňa 7. 3. 1997, č. j. 2 Zt-77/96“. Pod oznámením bol podpísaný riaditeľ úradu pplk. Mgr. Irenej Kratochvíl.

Zastávam názor, že pokiaľ by som bol dostal primeranú občiansku podporu hlavne zo strany tých, ktorí sa s takou vervou skrývajú za meno profesora Patočku, môj podnet nemusel skončiť tak, ako skončil. Ak dnes dochádza k takým hanebnostiam, že pamätná medaila Jána Patočku je Akademickou radou Akadémie vied ČR 11. apríla 2000 udelená aj Dr. Františkovi J. Holečkovi, agentovi ŠtB, len dokazuje, aká amorálna žumpa narába s jeho menom. Taktiež sa snažím pochopiť rozhorčený protest desiatok intelektuálov zaslaný predsedovi Akadémie vied ČR Prof. RNDr. Václavovi Pačesovi, DrSc, kde žiadajú, aby Dr. František J. Holeček toto vyznamenanie okamžite vrátil, ako som sa o tom dočítal na blogovej stránke môjho priateľa Ferka Kostlána.

Dovolím si tvrdiť, že najkrajšou odmenou pre profesora Patočku bude, keď pri dotyčných dvoch výročiach s ním súvisiacich sa bude hovoriť nielen o opätovnom potrestaní jeho vrahov, ale aj o tom, prečo niektorí signatári Charty 77 spáchali samovraždy, ku ktorým boli dohnaní  po novembri 1989, lebo opätovne sa dostali na okraj spoločnosti. Nielen vinou tých, ktorí ich prenasledovali aj pred novembrom 1989, ale aj zradou Václava Havla a jemu podobných chartistických nomenklatúrnikov, pre ktorých láska k zločincom z KSČ a ŠtB bola povýšená nad solidaritu a pomoc týmto statočným, dnes už nežijúcim jedincom.

Vladimír Pavlík, signatár Charty 77

zpět na hlavní stranu                     přehled článků ze Svědomí