Pro časopis Svědomí/Conscience 4/2010

Ako dlho ešte?

Vladimír Pavlík

Ako dlho ešte bude vysoká politika na Slovensku najorganizovanejšou zločineckou a zlodejskou profesiou? Toto bude jedna z mojich nosných tém na predvolebných mítingoch novej politickej strany Ľudová strana ‑ Naše Slovensko (ĽS‑NS), ktorá ma dala na tretie miesto svojej kandidátky. No aj iné témy, ktoré budem prezentovať, budú nielen zaujímavé, ale sa budú aj vymykať z rámca doteraz nalinkovaných politických tém, bludov, sľubov, či klamstiev, ktoré nám tu prezentujú každé štyri roky najprofesionálnejší klamári a dezinformátori z doterajších fungujúcich politických strán od novembra 1989.

Ani jedna skupina občanov na Slovensku nehanobí a nezneužíva Ústavu SR, platné zákony, či všetko ostatné čo k tomu patrí tak vulgárne a cynicky, ako členovia ponovembrových vlád a parlamentov. Zoberme si napr. taký text ústavného sľubu: "Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme občanov. Budem zachovávať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života."

Keď to porovnáme s realitou, ktorú nám tento odpad slovenského národa prezentuje, tak skôr by text ústavného sľubu mal byť takýto: "Sľubujem na svoju zločineckú, zlodejskú a parazitno darmožráčsku česť a svedomie, hoci nemám ani jedno ani druhé, že keď budem zvolený, tak budem kradnúť, zbíjať, klamať a podvádzať, všetko na prospech seba, svojej rodiny a svojich pochlebovačov. Budem nenávidieť a pohŕdať nielen vlastnými spoluobčanmi, ale aj tými, ktorí mi dali svoje hlasy, pomocou ktorých som sa dostal k mastným korytám a válovom a zo Slovenska si urobím dojnú kravu."

Za ďalší vrchol cynizmu považujem, keď práve tí, pokiaľ vychádzam z ' 421 Tr. zákona, teda, Podpora a propagácia skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd, tak realita je taká, že najviac práva a slobody slovenských občanov potláčajú členovia ponovembrových vlád a parlamentov. Dokonca cez zločinecké a zlodejské zákony, ktoré za týmto účelom pripravili a zrealizovali. A pokiaľ opätovne vychádzam z ' 421, tak potom fašizmom je aj to, keď jedno či dve percentá gaunerov rozhodujúcich o osude tohto štátu, si zvyšuje svoju životnú úroveň a blahobyt na úkor drvivej väčšiny, teda, na úkor tých, ktorí tu nič nerozkradli ani netunelovali. Názorným príkladom tu môže byť tunelovanie najväčších bánk Slovenskej sporiteľne, VÚB, ako aj tých menších, konkrétnymi ich riadiacimi pracovníkmi, za vlády Mečiara a Slotu v období rokov 1996 ‑ 2002. Pritom vrcholným cynizmom bolo, že keď v roku 2002 vytvorila koaličnú vládu pravica, tak miesto potrestania týchto zlodejov, dokonca im dali ešte tzv. zlaté padáky vo forme mnohomiliónového odškodného a do týchto vytunelovaných bánk naliali vyše 100 miliárd korún z našich daní a potom ich predali zahraničiu. No ani toto ešte tzv. pravicovým reformátorom nestačilo. Tzv. sofistikovaným fašizmom cez ekonomiku začali sa odbavovať na tých najbezbrannejších. Ťažko zdravotne postihnutých a cca 55‑tich tisíckach opatrovateľov o nich sa starajúcich.

Hoci každoročne sa valorizuje všetkým profesiám, 55 tisíc opatrovateľov patrí do kategórie, ktorým sa každý rok ich príspevok znižuje, aj keď je to ich jediný príjem. Mnohým opatrovateľom ako aj ťažko zdravotne postihnutým potom nevychádza ani na tie najzákladnejšie potreby, ktoré by mali byť súčasťou plnohodnotného života. A keď už sme u toho plnohodnotného života, ako nám o ňom tárajú a cez sľuby prezentujú naši politici každý štvrtý rok pred voľbami, tak uvádzam ďalší príklad fašistických zločinov, ktoré slovenskí politici páchajú na vlastných spoluobčanoch.

V Nočných dialógoch Slovenského rozhlasu dňa 23. 4. 2004 vtedajší minister zdravotníctva Rudolf Zajac priznal, že na Slovensku zomierajú ľudia, ktorých by bolo možné zachrániť, no na prístroje a vybavenie chýbajú peniaze. To isté priznali aj v TV JOJ v diskusnej relácii Sedmička začiatkom januára 2005 vtedajší minister hospodárstva Pavol Rusko a poslanec za HZDS Tibor Mikuš. Čo je ale najšokujúcejšie, že v tomto prípade mlčali všetci tí, ktorí tak s obľubou nálepkujú prívlastkami fašistov každého, kto sa otvorene hlási k nacionalizmu a vlastenectvu. Škoda len, že práve na tento spôsob realizácie fašizmus sa nekonali žiadne protesty či verejné dialógy. Lebo je tu množstvo otázok, ktoré potrebujú odpovede.

Napr.: Ústava Slovenskej republiky v čl. 40 má takéto znenie: "Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon." Takže začnime porovnávať. Minister zdravotníctva, minister hospodárstva a poslanec NR SR verejne a v priamom prenose priznajú, že u nás zomierajú ľudia, ktorí by mohli žiť, ale na prístroje nie sú peniaze.

Takže sa pýtajme: prečo nie sú peniaze na prístroje? Nuž, odpoveď je vcelku jednoduchá. Z tých rozkradnutých desiatok a stoviek miliárd, ktoré rozkradli naši politici, alebo sa rozkradli cez zákony pripravené a schválené našimi politikmi, ozaj, koľko len z časti tých rozkradnutých miliárd, by mohlo byť v nemocniciach prístrojov, pomocou ktorých by sa dali zachrániť ľudské životy? Potom je tu aj ďalšia, mimoriadne závažná otázka: prečo majú za zločiny a zlodejstvá trpieť nevinní, ktorí tu nič neukradli? Alebo: zomrel už na Slovensku nejaký zločinec, zlodej a parazitný darmožráč z vysokej politiky len preto, že práve pre neho nebol zabezpečený prístroj na jeho záchranu? Práve o tomto, ale aj o ďalších zločinoch ktoré slovenskí politici páchajú na vlastných občanoch, budú nosnými témami mojich predvolebných vystúpení.

Vladimír Pavlík, signatár Charty 77

zpět na hlavní stranu                     přehled článků ze Svědomí