Z  časopisu Svědomí/Conscience 10/2010

Na zamyslenie

Vladimír Pavlík

Ryba, jedlo žobrákov, ako sa niekedy na bratislavskom trhovisku hovorilo, sa stala lahôdkou. Kuracie zadky, ktoré sa hádzali psovi, sa začali predávať s kúskom chrbta v honosnom balení s hrabákmi a krkmi, ako delikatesa. Kvalitnú vodu z vodovodu sme vymenili za sladké a presýtené žbrndy. Rohlíky sa scvrkli o polovicu, kyslé mlieko sa nedá doma vyrobiť, pretože vznikne jedna smradľavá odporne zapáchajúca tekutina, ktorú udržíte v ústach len dovtedy, kým ju rýchlo nevypľujete. Všetko čo bolo kedysi naozaj dobré, čo malo svoju hodnotu - tradíciu, sme vlastne vymenili za šmejdy v drahom obale.

Žijeme v pomyselnom blahobyte. Máme dva aj tri telefóny, internet, televíziu, domáce kino, DVD, PC a stále nám niečo chýba. Zákazy, príkazy, nariadenia, poučenia, ktorým už človek prestáva rozumieť a vyznať sa v nich je priam nemožné. Kamery nás sledujú na každom kroku. Kdekoľvek sa pohneme, sme pod kontrolou. Všetko je evidované, zaznamenané a všetko pre našu "bezpečnosť." Každá správa, každá pošta, každý telefonát, každá platba, každý mail, každý, niekedy veľmi súkromný pohyb, je pod organizovaným dohľadom. Kedykoľvek sa dá vybrať z archívu ako zbraň, ktorá je pripravená na okamžité použitie proti nám. Zaujímavé je, že aj pri takomto špicľovaní dochádza k trestným činom o akých sme v minulosti nemali ani potuchy. Drogy, prepady, násilie, výpalníctvo, vraždy... sa stali bežným sprievodným javom tejto slobodnej doby.

Môžeme vidieť oči bezdomovca, ktorý sa určite nenarodil na ulici. Môžeme vidieť žobrákov, čo im trčia nohy z kontajnera, aby sa natiahli za prázdnou fľašou, či noblesné hotely pre psov aj s vlastnou www stránkou, lekárom a kaderníkom. Môžeme sledovať zložité operácie svojich psích miláčikov priamo na internete. A ak sa nám náhodou náš drahý psík stratí, okamžite sa oňho postarajú v útulku aj s lekárskou starostlivosťou. Ak sa však na ulici ocitne človek, nezakopne oňho ani pes.

Kde sa podeli hodnoty, kde je vlastná podstata človečenstva? Kde je niečo viac, ako len strohé konštatovanie? Hrôza, čo sa tu udialo za tých dvadsať rokov. Vytratila sa láska, porozumenie, ľudskosť, tolerancia, teplo rúk, sklon pred šedinami... Sledujeme stupídne, nehodnotné až deštruktívne pôsobiace televízne stanice, kde seriály bez konca nahradzujú kultúrne vyžitie určitej skupine nevedomých a možno aj nevidomých ľudí. A čo tá druhá polovica? Nemá šancu fungovať dôstojne, bez toho aby jej boli podsúvané podobné stupídnosti?

Ak je toho málo, môžeme si pozrieť Superstar a tam nás pošlú verejne do riti aj s posmešným komentárom. Nádhera a vďaka za ten "kultúrny" a "hodnotný" zážitok, ktorý nám za lacný peniaz podsúvajú ako duševným mrzákom niektoré televízie. Nehovoriac, aké "celebrity" tam má človek možnosť vidieť... Aký to rozdiel v porovnaní so špičkovými slovenskými umelcami typu Króner, Dibarbora, Huba, Pántik, Chudík a im podobní, čo sa celý život usilovali, aby predviedli ten najlepší herecký B umelecký výkon, aby v divákovi zanechali ten najlepší zážitok. Rozdiel je len v tom, že títo herci s umením žili celý svoj život. ŽILI PRE UMENIE A SRDCOM UMENIE TVORILI.

Žijeme v neustálom strese a napätí. Nikto z nás si nie je istý zajtrajškom. Niekde sa stala chyba - veľká chyba, ktorej náprava bude trvať dlho. Ochorel nám svet a my v snahe uplatniť sa, sme ochoreli s ním! Socializmus nebol dobrý, ale takáto demokracia nie je o nič lepšia. Možno až nástup duševných chorôb, depresií, samovrážd, naštartuje proces triedenia, ktorý nás položí na kolená, keď to už prestaneme zvládať. Máme dosť slobody tohto typu, slobody, ktorá so slobodou nemá nič spoločného. Slobody, ktorú si nedokážeme užívať, pretože je viac proti nám ako pre nás. Je tak oklieštená zákonmi a zároveň otvorená neprávosti, zločinu, podvodom, že jej existencia nám pripadá ako aura. Kdesi je, no nevidíme ju. Je mimo nás.

Nuž a záverom? Nechýba nám už tá reklama, ktorá nás v tej západnej dedine tak ohúrila. Nechýba nám ani západ, o ktorého ideách sme toľko snívali. Nechýbajú nám ani kuracie zadky, čo sme hádzali psom... Chýba nám len jedno: chceme ešte stretnúť človeka - priateľa. Chceme sa ráno prebudiť a celým srdcom sa tešiť novému dňu. Chceme sa stretnúť s kamarátmi, ktorých prvá otázka nebude smerovať k materiálnym veciam, ale nás potľapkajú po pleciach a povedia: ako sa máte? Ako žijete? Nepôjdeme si sadnúť? Kamarátov, ktorých v polovici debaty nevyruší zvonenie mobilu a budú musieť odísť. `Viete, tento telefonát bol tak dôležitý, že ak by som to nezobral, mohlo by ma to stáť prácu."

Ovládol nás strach a v tom strachu žijeme svoje každodenné životy. To je fakt a skutočná realita tohto novodobého a pokazeného sveta. Nehovorím o Novembri, ten prísť musel, ale o tom, čo všetko sem s Novembrom vkĺzlo. Dokedy bude človek hľadať svoje miesto?

Vladimír Pavlík, signatár Charty 77

zpět na hlavní stranu                     přehled článků ze Svědomí