Z  časopisu Svědomí/Conscience 4/2011

Nevyhnutné reformy? Dokedy?

Vladimír Pavlík

Tak touto posvätnou kravou ktorá sa skladá z dvoch slov "nevyhnutné reformy" a ktorá doviedla Slovensko a Česko nielen k strate ekonomickej svojbytnosti, rozpredaniu majetku cudzine, k poníženiu vlastných občanov od cudzej štátnej moci a ďalším negatívam, otrepávajú treťotriedni politici typu Kalouska, Nečasa, Mikloša, Dzurindu, či im podobným politickým odpadom neustále k stálemu pojmu oprašovania zlatého teľaťa "nevyhnutných reforiem". Takže si to poďme trochu zrekapitulovať.

Hneď po novembri 1989 sa najskôr začalo reformovať rozkrádaním štátneho majetku práve tými, ktorí ho mali zveľaďovať. Novými politickými garnitúrami, ktoré toto rozkrádanie dokonca zlegalizovali cez zákony nimi samotnými pripravenými a_zrealizovanými. Samozrejme za pomoci cudzej štátnej moci, ktorá prakticky za lacný peniaz prichádzala k_nebývalému bohatstvu, ktoré dovtedy patrilo obom národom. Zvaľovať všetku vinu len na pravicových politikov či treťotriednych ekonomických diletantov Václava Klausa, Ivana Mikloša či im podobných by nezodpovedalo celkovej realite. Nejako sa zabudlo na to, že prvopočiatočnými a najväčšími zbojníkmi sa stali konkrétni arcizločinci a arcizlodeji z bývalej KSČ a ŠtB. Až vtedy sa ukázala ich pravá tvár, ich skutočný súhrn ekonomického fašizmu a_boľševizmu pri rozkrádaní štátneho majetku, ako aj ich nenávisť a pohŕdanie vlastným národom, vlastnými spoluobčanmi. Ukázalo sa to pravdivé, realistické a historicky podopreté, že boli odkojení komunisticko‑fašistickou ideológiou KSČ a KSS. Už dokonca si osvojili aj rétoriku židovských lichvárov zo Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu, že ekonomické zločiny proti ľudskosti sa tu prezentovali ako nevyhnutné ekonomické reformy. Pritom im už vôbec neprekážalo, že pred novembrom 1989 sa samoľúbo a cynicky samopasovali ako predvoj robotníckej triedy a ochrancovia robotníckej triedy, dokonca ich preliatej krvi.

Mňa osobne najviac zaráža, že odborárski bossovia, v drvivej väčšine touto komunisticko‑fašistickou ideológiou odkojení, doteraz neboli schopní alebo jednoducho nechcú si verejne položiť nasledovnú otázku: je nejaký rozdiel medzi tými rozkradnutými stovkami a stovkami miliárd zo strany konkrétnych a stranícky orientovaných zlodejov, a pôžičkami zo zahraničných bánk, cez ktoré Slovensko a Česko strácajú ekonomickú a štátotvornú svojbytnosť? Či za tie rozkradnuté miliardy sa nemohlo vybudovať to, čo za tie miliardy požičané? Prečo je každé miliardové rozkrádanie nahradzované novými pôžičkami? Žeby odborárski bossovia o tomto všetkom nevedeli? Vedia, dobre vedia, lenže ich boj za práva pracujúcich je v skutočnosti bojom za lepšie zajtrajšky pre nové garnitúry pretransformovaných komunistov a eštebákov na ľavej strane spektra.

Dnes možno úplne jednoznačne tvrdiť, že Slovensko a Česko sú morálnym, politickým, korupčným, zločineckým a zlodejským odpadom, lebo na takýto obraz ich vytvorila za pomoci domácich politických vlastizradcov cudzia štátna moc, ktorá na tomto všetkom profituje. Taktiež je treba si otvorene povedať, že nebyť tzv. demokratizačnej sféry v rámci východného bloku, Západ by sa bol už vtedy dostal do sociálneho kolapsu. Vtedy ich zachránila lacná pracovná sila z východného bloku, vývoz nekvalitných prebytkov do tohto východného bloku a vydrancovanie ich zlatých ekonomických a ziskových vajec. Ako máme ale možnosť vidieť, organizované skupiny zločineckých a zlodejských bankárskych lichvárov už stačili aj toto prešustrovať. Pomaly a isto sa blíži odplata. Bude krutá, bezcitná a neľútostná. Obyčajní ľudia už nemajú čo stratiť, keďže bohatí nenažranci stále viac bohatnú a_chudobní stále viac chudobnejú. Lebo zvyšovať si svoj blahobyt na úkor nešťastia a biedy druhých, je typický fašizmus a boľševizmus, len dnes tí hlavní zločinci a zlodeji dali tomu honosnejšie názvy typu "nevyhnutné ekonomické reformy".

Na záver si dovoľujem odcitovať z autentického dokumentu spisovateľa Ľuboša Juríka, ktorý bol sedem rokov najbližším asistentom terajšieho slovenského prezidenta Gašparoviča, keď tento bol za Mečiarovej vlády predsedom slovenského parlamentu. Toto svedectvo je aktuálne aj pre vtedajšiu českú republiku. Citujem:

"Chodby Národnej rady SR, či už na Župnom námestí, či potom na vodnom vrchu na Mudroňovej ulici, sa len tak hmýrili nádejnými privatizérmi, v kanceláriách predsedu, podpredsedov NR SR, predsedov parlamentných výborov či strán si podávali kľučky budúci majitelia sprivatizovaných štátnych podnikov, lobovali, presviedčali, uplácali, sľubovali a dávali provízie, ponúkali stranícku poslušnosť. Keď som niekedy pozeral zo svojho miesta v sále na chrbty koaličných poslancov, mal som pocit, že mám pred sebou zhromaždenie fabrikantov, majiteľov tovární, nehnuteľností a bankových účtov. DO PARLAMENTU CHODILI LEN AKOBY MIMOCHODOM, ZDVIHNÚŤ RUKU, KEĎ SA HLASOVALO. INAK SA NIKDY K NIČOMU NEVYJADROVALI, MNOHÍ ANI RAZ POČAS VOLEBNÉHO OBDOBIA NEVYSTÚPILI, NEBOLI TAM PRETO, ABY TVORILI ZÁKONY, ABY ZASTUPOVALI SVOJICH VOLIČOV. BOLI TAM NATO, ABY PRIVATIZOVALI, ABY ZBOHATLI. Platilo to, pravdaže, aj o ministroch, štátnych tajomníkoch, riaditeľoch sekretariátov, šéfoch krajských či okresných aparátov koalície HZDS, SNS, ZRS, o spriaznených manažéroch, riaditeľoch bánk, príbuzných, priateľoch, DOKONCA AJ SERVILNÝCH BOSSOCH PODSVETIA, KTORÍ SA VRHLI AKO SUPY NA DOVTEDY ŠTÁTNE PODNIKY. VYBAVOVALI PO STRANÍCKEJ ZNÁMOSTI ÚVERY V BANKÁCH, HLBOKO POD CENU DOSTÁVALI LUKRATÍVNE OBJEKTY, POZEMKY, NEHNUTEľNOSTI, ABY ICH OBRATOM PREDÁVALI ČI VYKRÁDALI."

Vladimír Pavlík, signatár Charty 77

zpět na hlavní stranu                     přehled článků ze Svědomí