Z  časopisu Svědomí/Conscience 6/2013

Smutné vianoce

Vladimír Pavlík

Vianočné sviatky sú prakticky sviatkom celosvetovým. Slávia ich veriaci ako aj ateisti, majú byť dňami pokoja, lásky, plné ľudského tepla, dobročinnosti, odpúšťania. Vždy keď sa tieto dni približujú, často myslím aj na takých, ktorí nemajú prakticky žiadnu šancu si plnohodnotne vychutnať čaro týchto vianočných dní, lebo ich o to pripravil samotný štát. Aby som to rozmenil na drobné, konkrétni politici ktorí riadili a riadia tento štát.

Dlhé roky tvrdím a dôkazy ktoré predkladám, to jednoznačne dokazujú, že vysoká politika na Slovensku je najorganizovanejšou zločineckou a zlodejskou profesiou, dokonca dobre platenou z našich daní. Že tento štát v drvivej väčšine riadili a riadia sadisti a psychopati, ktorí dokonca zločiny proti ľudskosti cez ekonomiku cynicky nazývajú nevyhnutnými ekonomickými reformami. Možno vôbec sadistu a psychopata z vysokej politiky nazývať človekom, aj keď napríklad z cynickej vypočítavosti a mediálnej reklamy rozdá tým najbiednejším nejaké darčeky, pričom možno práve cez tie zákony na ktorých sa spolupodieľal či už ako politik alebo lobista, dostali práve tých ľudí do neriešiteľných situácií, ktoré ich do tejto biedy dohnali, keď oni samotní svoje majetky nadobudli na úkor utrpenia väčšiny národa? A do tejto kategórie možno zaradiť drvivú väčšinu členov ponovembrových vlád a parlamentov.

Aký je to v skutočnosti pocit v rámci predvolebných sľubov sľúbiť niečo a dopredu vedieť, že to nejde splniť? Klamstvom presviedčať všetky skupiny obyvateľstva že práve oni urobia tie pozitívne zmeny, pričom už dopredu myslia na to, ako z titulu najvyšších politických funkcií budú ryžovať len pre svoje vlastné blaho a blaho svojej rodiny a predvolebné sľuby sú im ukradnuté? Veď si len napríklad porovnajme text ústavného sľubu ktorý potvrdia vlastným podpisom a porovnajme to s realitou. Čo keby sa takto správala drvivá väčšina občanov Slovenska? Pričom text tohto ústavného sľubu podpisujú ako svojprávne osoby, ktoré nesprevádzajú kolúzni opatrovníci, no je paradoxné, že za nič pritom nezodpovedajú – za všetky tie miliónové a miliardové škody na úkor Slovenska a jeho občanov, ktoré páchajú vedome a cieľavedome, dokonca v súlade so zákonmi, ktoré si za týmto účelom pripravia a zrealizujú.

Zúfalý plač slovenských matiek

Zúfalý plač slovenských matiek je nielen krutou realitou sadistov a psychopatov z vysokej politiky, hlavne cez ekonomiku, keď mnohé z nich nemôžu ani počas vianočných sviatkov svojim deťom urobiť radosť z nejakého darčeka, po ktorom tak bytostne túžia. Tie menšie detičky si ešte nedokážu uvedomiť, že ich rodičia musia často krát uprednostniť jedlo pred darčekom. No poznám aj prípady, či už napísané alebo osobne povedané, že deti vo veku 12 – 15 rokov sa rodiča opýtajú, prečo niektorí z ich spolužiakov dostanú od rodičov práve ten darček po akom túžili a oni nie? Pričom niekedy dôjde aj k takým prípadom, že dieťa dokonca rodičovi vytkne, že keby ho mal rád, tak by mu taký darček pod stromček dal. Nikdy nezabudnem na slová jedného z takých otcov, ktorý mi napísal aj toto – približná citácia, „poznám situáciu, ako niektorí otcovia synových spolužiakov prišli k majetkom, no pochopil by ma?“

V mnohých prípadoch až počas týchto sviatkov pokoja a lásky si mnohé ženy uvedomia svoju opotrebovanosť, hoci sú ešte len v strednom veku. Nielen tú fyzickú, ale aj tú duševnú. Sadisti a psychopati z vysokej politiky ich pripravili aj o to, čo dostali ako dar od Boha, od prírody, keďže privádzajú na svet potomstvo. Mám dostatok dôkazov aby som tvrdil, že to robia vedome a cieľavedome, lebo likvidácia ženskosti pokračuje likvidáciou a rozvrátenosťou rodiny, s konečným cieľom, ktorý sa volá: postupná likvidácia vlastného národa. A čo je najstrašnejšie, že porazené sú aj deti, ktoré miesto pokojného detstva ktoré by malo byť prípravou na dospelosť, aby z takéhoto dieťaťa sa stal plnohodnotný člen vlastného národa, už v detskom veku bolo odstavené na vedľajšiu koľaj. Pritom táto odstavenosť v drvivej väčšine pokračuje aj v dospelom veku. Nemožno sa potom čudovať, že tu máme detí ulice, ktorá im nahrádza rodičov, keďže sadisti a psychopati ktorí riadia štát, cez ekonomiku doháňajú rodičov k tomu, aby nemali čas na vlastné deti. Dokonca sa im podarilo dohnať ľudí až do takého stavu, že už sú voči biede a nešťastiu do určitej miery otupení, pričom sociálny systém zo strany sadistov a psychopatov z vysokej politiky, ktorý je často nespravodlivý, a to paradoxne voči tým najbiednejším.

Vladimír Pavlík, signatár Charty 77

zpět na hlavní stranu                     přehled článků ze Svědomí