Z  časopisu Svědomí/Conscience 6/2014

Nie sú peniaze

Vladimír Pavlík

Toto je najčastejšia výhovorka slovenských politikov, pokiaľ niekde chýbajú peniaze, poprípade ďalší blud typu, „môžeme rozdeliť len toľko, koľko máme“, ľudovo povedané, koľko štát vyberie na daniach, toľko môžeme rozdeliť. Ako to v skutočnosti je či funguje? Existuje realita, ktorá nepustí, ktorej nemožno oponovať ani ju vyvracať, lebo je taká silná, že žiadny protiargument neobstojí.

V zločineckom, mafiánsko-gaunerskom, tzv. zvrchovanom a svojbytnom Slovensku sa každoročne rozkradnú v mene arcizločineckej, arcizlodejskej a protislovenskej verbeže z vysokej politiky, tvoriacej koalíciu, miliardy eur. Hoci tento odpad slovenského národa z ponovembrových vlád a parlamentov pri nástupe do svojich funkcií podpisuje ústavný sľub, že bude pracovať pre blaho Slovenska a jeho občanov, realita je úplne iná – opačná. Pokiaľ mi je známe, doteraz to podpisovali ako svojprávne osoby, nikto z nich neprišiel z uzavretého psychiatrického oddelenia ani s opatrovníkom, ktorý sa nesvojprávnej osobe prideľuje na základe súdneho rozhodnutia. Z toho zákonite vyplýva, že by za svoj výkon funkcie mali niesť aj zodpovednosť.

Paradoxne ale, títo elitní zločinci, zlodeji a parazitní darmožráči si v slovenskom parlamente uzákonili, že počas ich pôsobenia v tomto štátnom orgáne nemožno ich podľa článku 78, ods. 1 za hlasovanie v parlamente alebo v jej výboroch nemožno poslanca stíhať, a to ani po zániku jeho mandátu. Preto sa ani nemožno čudovať, aké zákony tento protislovenský odpad prijíma. Zákony namierené proti vlastnému štátu, proti vlastným občanom, sú úplne bežnou vecou. Naproti tomu zákony, cez ktoré štát a občanov je možné okrádať, ktoré v skutočnosti slúžia politikom, oligarchom, finančným skupinám, pijaviciam prisatým na štátnom rozpočte, mafiám, ako aj cudzine, sa stali pravidelnou náplňou ich práce. A toto ešte všetko istia riadiaci pracovníci polície, prokuratúry a súdov, ktorí toto všetko zametajú pod koberec, keďže do týchto funkcií boli dosadení arcizločincami a arcizlodejmi tvoriacimi koalíciu, aby boli vždy beztrestní.

Do tejto elitnej organizovanej zločineckej skupiny patria aj naše ekonomické elity zo Slovenskej akadémie vied či z vysokých škôl ekonomického zamerania. Hoci veľmi dobre vedia, že tie rozkradnuté milióny a miliardy budú chýbať v štátnom rozpočte a musia sa nahrádzať pôžičkami zo zahraničia či tzv. nevyhnutnými ekonomickými reformami cez ktoré sa zdierajú občania, ktorí tu nič nevykradli ani nevytunelovali, MAJÚ TÚ ISTÚ HODNOTU ako tie pôžičky zo zahraničia, cez ktoré postupne strácame ekonomickú a štátotvárnu svojbytnosť a stávame sa otrokmi pre úzky okruh ľudí zo Slovenska a zo zahraničia, tak zbabelo mlčia a na týchto zločinoch sa ešte spolupodielajú. Pričom paradoxne, títo vykrádači štátneho rozpočtu NEPRODUKUJÚ ŽIADNE HODNOTY, pričom peniaze ktoré vyprodukujú daňoví poplatníci oni používajú pre svoj osobný blahobyt.   

V cynizme predbehli aj hitlerovský fašizmus

V období hitlerovského fašizmu a nacizmu starých a bezbranných či ťažko zdravotne postihnutých likvidovali hneď po príchode do koncentračného tábora v plynových komorách. Ponovembrové garnitúry slovenských fašistov, extrémistov, sadistov a psychopatov nepotrebovali ani koncentračné tábory ani plynové komory. Na likvidáciu takýchto občanov, ale aj mladej či strednej generácie, im bohato postačili tzv. nevyhnutné ekonomické reformy, cez ktoré pod dohľadom židofašistickej lichvy zo Svetovej banky cez rôzne ekonomické experimenty likvidovali občanov, pričom nezanedbateľný počet z nich dohnali k sociálnym samovraždám, keďže nedokázali uniesť tieto zločinecké metódy, ktorým boli vystavené. Dokonca tu zaviedli systém kolektívnej viny, keď následky za ekonomické zločiny predchádzajúcej koalície preniesli na plecia nevinných občanov. Jeden z takýchto zločineckých pravicových netvorov, bývalý premiér Mikuláš Dzurinda, cynicky skonštatoval pre mesačník euroREPORT, č. 12/2005 – Reformy bolia, ale sú účinné. Teda aj tie sociálne samovraždy považoval ako ozdravný proces tzv. nevyhnutných ekonomických reforiem, realizovaných pri naplnení štátneho rozpočtu, keď ten predchádzajúci vykrádala koalícia ktorá bola pri moci. Zatiaľ čo vlastný národ likvidovali, bankárska lichva nešetrila pochvalami. Napr. riaditeľ Danske Bank Lars Christensen pre agentúru Reuters 18. 4. 2006 povedal, citujem – Pod vedením Dzurindu sa Slovensko stalo úžasným príbehom o ceste k bohatstvu.

Častokrát som si kládol otázku, či to boli vôbec slovenské matky, ktoré takýchto netvorov a odľudov priviedli na svet. Keď som sa ale pozrel do nedávnej histórie vojnového Slovenského štátu, Februára 1948, normalizácie od roku 1969, tak sa ani nečudujem, že mnohí ponovembroví politici zdedili po svojich dedoch a otcoch gény gardistov, konfidentov gestapa, arizátorov, eštebákov, normalizátorov... Veď aj dnešný minister obrany Glváč mal v rodine deda arizátora, dnes ako popredný predstaviteľ smeráckej mafie arizuje naprieč celým Slovenskom, či deti normalizátorov, ako dnešný prezident Kiska a minister zahraničných vecí Lajčák.

Vladimír Pavlík, signatár Charty 77

zpět na hlavní stranu                     přehled článků ze Svědomí